Pomôcky:
Wimhurstova indukčná elektrika, elektroskop, statív s ihlou, vodič tvaru S, prívodné vodiče

Realizácia pokusu:
Na stojanček s hrotom umiestnime vodič vo tvare písmena S - vrtuľníček. Vodič je vyrobený tak, že v mieste svojho ťažiska má otvor pre nastoknutie na hrot ( aby sa na hrote mohol voľne otáčať ). Hrot je vodivo pripojený na jeden pól Wimhurstovej indukčnej elektriky, náboj môže voľne  prejsť  na vrtuľníček. Po roztočení polepov indukčnej elektriky sa vrtuľníček začne pomaly roztáčať, ďalším točením elektriky sa  roztáčanie vrtuľníčka zvyšuje.

Fyzikálna interpretácia:
Najväčšia hustota elektrického náboja rozmiestneného  na vodiči je na jeho hrotoch. Roztočenie sa vrtuľníčka a uhýbanie plameňa sviečky je dôkazom javu zvaného elektrostatický vietor. Teoreticky hrot má polomer zakrivenia nekonečne malý  ( bod ), hustota náboja v ňom je teoreticky nekonečne veľká. Preto hrot priťahuje čiastočky vzduchu s prachom, ktoré sa elektrizujú a potom odskakujú. Odnášajú so sebou časť elektrického náboja. Takto nabité častice potom vytvárajú prúd nábojov, tzv. elektrostatický vietor. Ten spôsobuje roztočenie vrtuľníčka či uhýbanie plameňa sviečky.

Metodická  poznámka:
V dôsledku uvedených javov telesá s hranami rýchlo strácajú náboj. Elektrický náboj sa môže zachovať len na vodiči oblom, bez hrotov a hrán. Tento poznatok sa v praxi využíva napr. pri konštrukcii vodičov elektrického vedenia.

Otázky:
Čo uvádza do pohybu vodič tvaru S a čo vychyľuje plameň sviečky?
Čo je po fyzikálnej stránke plameň?