|
|
DEMONŠTRAČNÉ
EXPERIMENTY: ELEKTROSTATIKA
14.
SRŠANIE NÁBOJA Z HROTU I.
Pomôcky:
Wimhurstova indukčná
elektrika, elektroskop, statív s ihlou, vodič tvaru S, prívodné
vodiče
Realizácia pokusu:
Na
stojanček s hrotom umiestnime vodič vo tvare písmena S - vrtuľníček.
Vodič je vyrobený tak, že v mieste svojho ťažiska má otvor pre
nastoknutie na hrot ( aby sa na hrote mohol voľne otáčať ). Hrot
je vodivo pripojený na jeden pól Wimhurstovej indukčnej elektriky,
náboj môže voľne
prejsť
na vrtuľníček. Po roztočení polepov indukčnej elektriky
sa vrtuľníček začne pomaly roztáčať, ďalším točením
elektriky sa
roztáčanie vrtuľníčka zvyšuje.
Fyzikálna
interpretácia:
Najväčšia
hustota elektrického náboja rozmiestneného
na vodiči je na jeho hrotoch. Roztočenie sa vrtuľníčka a
uhýbanie plameňa sviečky je dôkazom javu zvaného elektrostatický
vietor. Teoreticky hrot má polomer zakrivenia nekonečne malý
( bod ), hustota náboja v ňom je teoreticky nekonečne veľká.
Preto hrot priťahuje čiastočky vzduchu s prachom, ktoré sa
elektrizujú a potom odskakujú. Odnášajú so sebou časť elektrického
náboja. Takto nabité častice potom vytvárajú prúd nábojov, tzv.
elektrostatický vietor. Ten spôsobuje roztočenie vrtuľníčka či
uhýbanie plameňa sviečky.
Metodická poznámka:
V
dôsledku uvedených javov telesá s hranami rýchlo strácajú náboj.
Elektrický náboj sa môže zachovať len na vodiči oblom, bez
hrotov a hrán. Tento poznatok sa v praxi využíva napr. pri konštrukcii
vodičov elektrického vedenia.
Otázky:
Čo
uvádza do pohybu vodič tvaru S a čo vychyľuje plameň sviečky?
Čo
je po fyzikálnej stránke plameň?
|
|
|
|