Biozáhradkárenie je ekologické poľnohospodárstvo
v malom, ktorého cieľom je dopestovať zdravotne nezávadnú zeleninu a ovocie
v záhrade a súčasne prispieť k ochrane a tvorbe prírodného prostredia.
Zásady biologického záhradkárenia
V biologickom záhradkárení je dôležité rešpektovanie
stanovištných podmienok (pôdnych
pomerov, mikroklimatických faktorov, nadmorskej výšky, svahovitosti, expozície,
atď.). Stanovištné podmienky sú určujúce pre výber rastlinných druhov,
ktorými bude záhrada vysadená. Držíme sa zásady, že to majú byť druhy vhodné
pre dané podmienky, pritom čo najpestrejšie. V biozáhrade by nemal chýbať
živý plot, napr. z černíc, hlohu, trnky, ruží. Spolu so stromani, pergolami
a remízami okrasných kríkov chráni živý plot rastliny pred vetrom, pred
prehriatím Slnkom. Kvety kríkov lákajú
motýle a včely, zeleň je domovom užitočného vtáctva. V biozáhrade majú
významné postavenie aj trávnaté porasty, ktoré sú pestrejšieho vývoja a
skladby.
Pri výseve a výsadbe biozáhrady pracujeme zásadne so zmiešanými
kultúrami, t.j. nevytvárame veľké
jednodruhové záhony, ale kombinujeme rôzne druhy vždy po jednom alebo po
niekoľko málo riadkoch. Učíme sa od prírody, ktorá nepozná monokultúry,
ale vždy len zmiešané rastlinné spoločenstvá. Jednotlivé druhy sa v spoločenstve
vzájomne podporujú a zároveň chránia
pred nadmerným napadnutím škodcov a chorôb. Zmiešané kultúry majú svoje
zákonitosti. Musíme rešpektovať nároky rastlín na svetlo, ich reakciu na
priame hnojenie maštaľným hnojom, vzájomnú znášanlivosť - alelopatiu
(tabuľka
1),vzrast,
dĺžku vegetačnej doby a pod.
Osvedčili sa zmiešané kultúry:
Biozáhrada bez starostlivosti o pôdu
je nemysliteľná. Cieľom je udržiavať biologicky činnú pôdu, s vysokým
obsahom humusu. O pôdu sa staráme predovšetkým intenzívnym organickým
hnojením dobre uležaným maštaľným
hnojom, kompostom alebo zeleným hnojením. Kompostovanie je ekologicky najlepší
spôsob likvidácie organického odpadu zo záhrady. Zelené hnojenie naopak
vedľa hnojivého účinku poskytuje pôde kryt a chráni ju pred eróziou a drobnohrudkovitú
štruktúru pred atmosferickými vplyvmi. Ľahko rozpustné hnojivá zástancovia
ekologického záhradkárenia dôsledne odmietajú. V žiadnom prípade však neodmietame
primerané
vápnenie, najlepšie mletým alebo dolomitickým vápencom. Je možné použiť
aj horninové múčky.
Pre úrodnosť pôdy má veľký význam drobnohrudkovitá
štruktúra. Udržovanie drobnohrudkovitej štruktúry napomáha
rastlinný kryt pôdy. V riadkových kultúrach s
väčšími medziriadkovými vzdialenosťami počas vegetácie preberá funkciu
rastlinného krytu nastieľanie (mulčovanie) pôdy čerstvým alebo suchým rastlinným
materiálom, čím sa zároveň obmedzí rast burín a okopávka, zlepšia sa vlahové
pomery v pôde a doplňuje sa zásoba humusu v pôde.
Dôležitou zásadou je vylúčenie chemickej
ochrany rastlín. Choroby a škodcov regulujeme mechanicky a biologicky.
Používajú sa postreky prírodného pôvodu. V našich pokusoch sa osvedčili
hlavne liehovo - mydlový roztok a maceráty z rebarbory vlnitej, paliny
pravej a pŕhľavy dvojdomej proti voškám. Ďalšie príklady a receptúry uvádzame
v tabuľke 2.
V obmedzenej miere sa aplikujú niektoré
minerálne prírodné látky: síra, meďnaté soli, formalín. Dobrý biozáhradkár
vytvára v záhrade podmienky pre prirodzenú ochranu rastlín: buduje búdky
pre vtákov, vytvára hniezda pre ucholakov a pod. Buriny sa odstraňujú iba
mechanicky vytrhávaním, pletím, kyprením a mulčovaním.
Metódy biologického záhradkárenia
Okrem druhov alternatívneho poľnohospodárstva,
ktorých princípy sa v plnej miere uplatňujú aj v biozáhradách existujú
aj osobitné záhradkárske smery, metódy a školy.
Známa nemecká biozáhradkárka Gertrúda Francková
vypracovala metódu ozdravovania a výživy pôdy pomocou špenátu. Odporúča
v záhradke vysievať riadky špenátu od seba na vzdialenosť 0,4-0,5 m. Do
riadkov medzi špenát sa vysieva reďkovka, mrkva, vysádza kaleráb, zeler,
karfiol, rajčiaky a ďalšie rastliny
podľa zásad alelopatie. Špenát mulčuje pôdu a vylučujúc koreňmi saponíny
túto aj regeneruje. V ďalšom roku sa rady posúvajú tak, že po špenáte sa
seje zelenina a namiesto radov zeleniny špenát.
Metóda Alwina Seiferta odmieta používanie
akýchkoľvek chemikálií v záhrade. Osobitne sa zameriava na výrobu a všestranné
využitie kompostov. Kompostom sa pôda mulčuje a každoročne zapracúva do
pôdy. Zameral sa aj na zakladanie živých plotov a remíz okrasných kríkov
v biozáhrade za účelom ochrany prírody a udržanie
užitočného vtáctva a hmyzu.
Zaujímavá je aj metóda americkej novinárky
Ruth Stoutovej, ktorá sa rozhodla pre zmiernenie namáhavej práce v záhrade.
Namiesto hnojenia kompostom, ktorého rozhadzovanie je náročné, odporúča
mulčovať pôdu posekanou trávou. Mulč chráni pôdu pred vysušovaním a bráni
rastu burín. Aplikuje sa aj medzi riadky zeleniny, pod stromy a kríky,
po celej ploche záhrady. Mulč je aj prostriedkom k obmedzeniu rýľovania,
ktoré patrí tiež k namáhavým úkonom v záhrade. Pri jarnej sejbe postačí
odstrániť mulč z povrchu pôdy len natoľko, aby sa mohli vysievať semená
rastlín. Pri pestovaní mrkvy sa autorke osvedčil mulč z drevených pilín.
Podobnú skúsenosť sme získali pri pestovaní cesnaku, ktorý sme taktiež
prikryli vrstvou pilín. Zaujímavé výsledky
dosiahla autorka mulčovacej metódy pri pestovaní zemiakov. Zemiaky rozložila
priamo na mulč a prikryla ich 0,3 m vrstvou sena. Vyklíčili a prerazili
na svetlo, pričom v substráte z mulča poskytli dobrú úrodu. Podobne sa
pestuje aj kukurica a fazuľa, ktoré
vyžadujú v priebehu roka stále vlhkú pôdu a mulč vytvára pre nich priaznivé
prostredie.