Definícia krajiny je ovplyvnená jej využiteľnou hodnotou, resp. závisí od profesionálneho zamerania inák ju chápe ekológ, urbanista, poľnohospodár alebo maliar).

Podľa Demeka (1983), ktorý prezentuje geografický pohľad, je krajina považovaná za "reálne existujúcu časť zemského povrchu planéty, tvoriaca celok, kvalitatívne sa odlišujúci od svojho okolia". Ťažisko vedeckého pojmu "krajina neleží vo fyziognómii, ale v zdôrazňovaní vzájomných vzťahov medzi jednotlivými komponentmi a javmi krajiny (Mičian, Zatkalik 1990).

Krajina je tvorená zložkami :

- vzduchové hmoty atmosféry,

- horniny spolu s reliéfom,

- vody povrchové a podzemné

- biota

6.1. VLASTNOSTI KRAJINY

Krajinné zložky sú zjednotené množstvom väzieb, vzťahov a tvoria krajinný komplex. Vzťahy obyčajne rozdeľujeme na fyzikálno-chemické (medzi abiotickými zložkami) a ekologické medzi organizmami navzájom a abiotickými zložkami.

Mechanizmy mechanizmy zabraňujúce zmenám v krajine tvoria autoregulačný systém, ktorý za neustáleho prílivu hmoty a energie smeruje k dosiahnutiu rovnovážneho stavu medzi vstupom a výstupom energie. Schopnosť systému udržiavať svoju relatívnu stabilitu, štruktúru pomocou spätných väzieb nazývame homeostáza. Za stabilnú krajinu môžeme považovať takú krajinu, v ktorej je trvalo zaistená možnosť využitia produkčných a mimoprodukčných funkcii, v ktorej nedochádza k ireverzibilnému (nezvrátnému) narušeniu funkčného potenciálu krajiny následkom činnosti človeka. Ekologickú stabilitu možno všeobecne definovať ako zotrvanie ekologického systému ako celku v danom stave, resp. jeho schopnosť vrátiť sa po pôsobení vonkajších vplyvov okolia do pôvodného stavu. Táto stabilita sa bezprostredne realizuje pomocou rôzných štrukturalných a fumkčných principov alebo mechanizmov. Opakom ekologickej stability je ekologická labilita (nestabilita) ako neschopnosť ekologického systému prekonávať pôsobenie cudzieho vplyvu zvonka, alebo neschopnosť vrátiť sa po prípadnej zmene k východiskovému stavu. Za účelom jednotného vyjadrenia sa používa koeficient ekologickej stability (KES), lesná plocha+pastviny+lúky+rybníky

KES = vodné plochy+vocné sady+vinice

zastavené plochy+orná pôda+chmeľnice

pričom čitateľ obsahuje plošný údaj pre stabilné krajinné prvky, menovateľ zase pre nestabilné. V súčasnosti sa používajú viaceré exaktnejšie metódy avšak každá z nich sleduje iné hodnotiace aspekty.

Na základe koeficienta môžeme posúdiť krajinu; so stúpajúcou hodnotou koeficienta je krajina stabilnejšia. Dnešná krajina je výsledkom vývoja, ktorý sa odohral v najmladšej geologickej epoche, najmä postglaciálu, holocénu, ktorý trvá dodnes. Obdobie štvrtohôr (kvartér) sa vyznačuje výraznými zmenami klímy (glaciály, interglaciály). Od posledného chladného výkyvu uplynulo asi 10 000 rokov a súčastníkom zmien bol aj človek Homo sapiens sapiens, ktorý sa objavil asi pred 40 000 rokmi. Svojou činnosťou, líšiacou sa od ostatných organizmov čoraz výraznejšie ovplyvňoval procesy v krajine.

6.2. DRUHY KRAJINY

Prírodno krajinné procesy vytvorili prírodnú krajinu. Človek svojim rozvojom výrazne zmenil krajinu na kultúrnu, v ktorej vedľa prírodných zložiek sa nachádzajú aj výtvory ľudskej činnosti (sídla, polia, cesty a ďalšie technické diela).

Podľa stupňa ovplyvnenia môžeme kultúrnu krajinu rozdeliť na:

- kultivovanú krajinu, kde príroda a spoločnosť je blízko harmonického vzťahu, resp. kde je zachovaná autoregulačná schopnosť krajiny

- narušenú krajinu, ktorej stabilita je činnosťou človeka narušená, avšak schopnosť autoregulácie je zachovaná (väčšina urbanizovaných oblastí)

- pozmenená devastovaná krajina, kde autoregulácia je do značnej miery narušená a zaistenie funkcie je možné iba prostredníctvom biotechnických zásahov, vyžadujúcich množstvo dodatkovej hmoty a energie.

6.3. ŠTRUKTÚRA KRAJINY

t.j. rozmiestnenie krajinných prvkov a zložiek. Štruktúra krajiny je relatívne stála napriek tomu mení sa v čase v závislosti na premenách látkovo - energetických vstupov a výstupoch. Z časového hľadiska rozlišujeme na pôvodnú - primárnu, súčasnú - sekundárnu a výhľadovú-potenciálnu, štruktúru krajiny. Z hľadiska priestorového rozlišujeme vertikálnu a horizontálnu štruktúru krajiny. Vertikálna štruktúra je vyjadrením v zvislom reze krajinou (horniny - podzemná voda - pôda - rastlinstvo - prízemná vrstva atmosféry). Na určitom mieste nemôže vzniknúť akákoľvek pôda ani biocenóza ale len taká, ktorá je výsledkom interakcii na danom mieste. Horizontálna štruktúra vyjadruje priestorové usporiadanie a väzby na susedné krajinné komplexy. Výsledkom je priestorová mozaika vzájomne spätých geokomplexov. Súčasná štruktúra využívania krajiny, nazývaná tiež priestorová organizácia využívania krajiny, predstavuje mozaiku funkčných plôch využívaných v poľnohospodárs-

tve, lesníctve, priemysle a urbanizácii.

Jednotlivé krajinné zložky (základné materiálne a dynamické systémy, medzi ktoré počítame horninu, pôdu, ovzdušie, vegetáciu, živočíšstvo, ľudskú spoločnosť) spolu s krajinnými prvkami (javy v krajine, ktoré vznikli spolupôsobením človeka a prírodných faktorov na krajinné zložky, napr.les, lúka, sídlo... vytvárajú spolu geobiokomplexy (súčet biotických a abiotických zložiek v určitom priestore zo zákonitou štruktúrou a obsahom). Geokomplexy (súčet abiotických zložiek v určitom priestore zo zákonitou štruktúrou a obsahom) sa vyznačujú spojitosťou (kontinuálnosťou) alebo nespojitosťou (diskrétnosťou). Väčšina z nich má kontinuálny charakter vzhľadom na spojitosť krajiny s obehom hmoty a energie (obeh vody). Každý geokomplex má znaky individuálne a znaky typologické, ktoré sú spoločné i iným geokomplexom. Konečným krokom krajinnoekologického výskumu sú krajinné syntézy- typizácia a regionalizácia krajiny. Podmienkou krajinných syntéz je analýza väzieb medzi krajinnými zložkami a prvkami, ktoré umožňujú vyčleniť geobiokomplexy a poznať zákonitosti ich priestorovej štruktúry.

6.4. KRAJINNÝ POTENCIÁL a FUNKCIE KRAJINY

Pre pochopenie krajiny sú potrebné také analýzy, ktoré umožňujú odkryť hodnoty krajiny z hľadiska jej využívania a ochrany. Základnou účelovou a hodnotovou vlastnosťou krajiny je krajinný potenciál, ktorý vyjadruje schopnosť krajiny poskytovať určité možnosti a predpoklady pre rôzne využívanie s cieľom uspokojiť potreby ľudskej spoločnosti. Krajinný potenciál je komplexným predpokladom toho aby krajina plnila pre spoločnosť rôzne funkcie.

Základné funkcie sú:

- funkcia životného prostredia

- funkcia zdrojov materiálnych hodnôt

- funkcia špeciálnych hodnôt prostredia (zdravotné, kultúrne, estetické).

Krajina má rad zdrojov a vlastností, ktoré je možné najrôznejším spôsobom využívať. Každú aktivitu človeka je potrebné umiestniť tam kde má vhodné podmienky z hľadiska krajinnoekologického potenciálu i požiadaviek spoločnosti. Táto potreba sa značne komplikuje vlastníckymi vzťahmi. Napr. úlohou územného plánovania je vybrať z niekoľkých variantov plošného využívania krajiny takú časť, ktorá bude v optime z hľadiska hospodárskeho, sociálneho i ekologického.Pre lepšie zhodnocovanie

priestoru je krajina posudzovaná aj z hľadiska parciálnych potenciálov. Ich hodnota sa určí na základe vybraného súboru kritérií, ktoré vystihujú krajinu z hľadiska jej predpokladanej prevládajúcej funkcie napr. produkčný potenciál poľnohospodársky, lesnícky, vodohospodársky, surovinový, rekreačný atď.

Na rozdiel od pôvodnej-prírodnej štruktúry v súčasnej štruktúre dochádza rýchlo k zmenám, nakoľko zmeny závisia od socioekonomických pomerov. Ak má byť krajina rozumne využívaná, je potrebné stanoviť, tzv. limitujúce faktory príslušného potenciálu, napr. využitie poľnohospodárskeho potenciálu určuje sklon reliéfu, hladina podzemných vôd atď.

Pre našu krajinu je dosť charakteristické polyfunkčné využívanie. Podľa prevládajúceho typu hospodárske činnosti môžeme rozlišovať funkčné typy krajiny : poľnohospodárska, lesná, priemyslová, ťažobná, sídlištná, rekreačná atď.

Krajina môže byť využitá, alebo zaťažená iba do určitého stupňa, v prípade prekročenia sa zníži, alebo až úplne zastaví stabilizačná, regeneračná i produkčná funkcia.