Cenóza je všeobecný širší pojem označujúci množinu organizmov, ktoré spoločne obývajú určitý priestor. Takéto spoločenstvá zvyčajne pozostávajú z veľkého počtu druhov, z praktických dôvodov ich preto rozčleňujeme na čiastkové skupiny, ktoré tvoria systematicky príbuzné alebo ekologicky podobné druhy. Východzkovým členením je rozdelenie na spoločenstvo rastlín (fytocenózu), živočíchov (zoocenózu), príp. aj húb (mykocenózu) a baktérií (bakteriocenózu). Aj tieto čiastkové skupiny sú často príliš rozsiahle a vyžadujú ďalšie diferencovanie, napr. fytocenózu delíme na spoločenstvá lišajníkov, machov a cievnatých rastlín, vyššie rastliny môžeme ďalej členiť na bylinné a dreviny atď.

Cenózy môžeme klasifikovať aj podľa ich priestorového rozšírenia, napr. cenóza lesa alebo jeho častí - listovej opadanky, bylinnej etáže, stromov ap. Cenotop je priestor obývaný

cenózou.

4.1. EKOREGIÓNY

Oživenú časť Zeme zadeľujeme do sústavy ekologických priestorových jednotiek, ekoregiónov. Ich hierarchická postupnosť je takáto:

4.1.1. B i o s f é r a (ekosféra) predstavuje priestor obklopujú-

ci Zem, v ktorom je prítomný život. Pozostáva z hornej časti pev-

nej zemskej kôry (litosféra), pôdného plášťa (pedosféra), vodného obalu (hydrosféra) a ovzdušia (atmosféra) a bioty. Tú časť biosféry, kde sa uplatňuje ľudská činnosť nazývame noosféra.

B i ó m y sú veľké územia, spoločenstvá ktorých podmieňujú makroklimatické podmienky. Majú osobitné formy hlavnej rastlinnej formácie, podľa ktorých rozlišujeme:

1. formácie bez súvislej vegetačnej pokrývky; pušte

2. formácie trávnaté a bylinné; tropické savany, stepy, lúky, mokrade ...

3. formácie lesné; tajga, zmiešané a listnaté lesy ...

4.2.2. E k o s y s t é m je pomerne homogénna časť určitej formácie, ktorú tvoria medzidruhové spoločenstvá, biocenózy, integrované s ich neživým prostredím, biotopom. Ekosystém sa vyznačuje vnútornou usporiadanosťou, špecifickým obehom hmoty a energie, čo sa prejavuje schopnosťou autoregulácie.

Ekosystémy rozdeľujeme podľa miery ich antropogénneho ovplyvnenia na prirodzené (jazero, mokraď, les ...), polokultúrne (rybníky, obhospodarované pasienky a lúky ...) a kultúrne (polia, záhrady, sídliská ...). Prirodzené ekosystémy rozlišujeme na terestrické (pevninské), semiterestrické (mokré stanovištia), limnické (sladkovodné) a marinné (morské). Ekosystémy pozmenené ľudskou činnosťou delíme na urbánno - industriálne (mestsko - priemyselné) a agrocenózy (poľnohospodárske).

4.3.3. B i o c h o r i ó n y . Ekosystémy sa spravidla

vnútorne diferencujú na menšie priestorové časti s viac-menej osobitnou skladbou, biochoriony. Zvykneme ich členiť takto:

1. choriocenóza - zoskupenie organizmov, často len krátkodobé, na menšom ohraničenom priestore - hubách, výkaloch, zdochlinách ap.

2. merocenóza - štrukturálna časť spoločenstva podmienená nepravidelným rozmiestnením ekologických prvkov biotopu: spoločenstvo na brehu vôd, na izolovanom skalisku, lesnej svetline ap.

3. stratocenóza - osobitný prípad merocenózy, vyznačuje sa vrstvením spoločenstiev do poschodí (strata, etáže).

Pre suchozemské spoločenstvá sa viac používa botanické členenie na 4 nadzemné zóny (prízemnú, bylinnú, kríkovú a stromovú) a 3 podzemné zóny (hornú, strednú a spodnú koreňovú).

S t a n o v i š t e . Geograficky ohraničene výskyt populácie určitého druhu tvorí jeho stanovište alebo lokalitu. Stanovište môže byť obmedzené len na určitú časť biotopu, alebo naopak, môže zahŕňať viac rôznych, zvyčajne susediacich biotopov, napr. niektoré vtáky a cicavce migrujú medzi lesom a stepou.

E k o l o g i c k á n i k a . Každý organizmus žije na určitom stanovišti, vyžaduje určité fyzikálne a chemické vlastnosti prostredia, biologické zložky v prostredí atď. Úhrn týchto xxxxxxxxxxxxxx vzťahov nazývame ekologická nika. V tomto ponímaní ekologická nika obsahuje takmer neobmedzené množstvo parametrov a preto býva označovaná ako mnohorozmerná (nadpriestorová) nika. Pre praktické účely je počet sledovaných parametrov zvyčajne oveľa nižší. Často to býva len stanovište organizmu (priestorová nika) alebo jeho potrava (trofická nika).

4.2. ŠTRUKTÚRA SPOLOČENSTIEV

Pojmom priestorová štruktúra označujeme priestorové usporiadanie jednotlivých druhov spoločenstva v horizontálnej a vertikálnej rovine. Priestorová štruktúra spoločenstiev je veľmi rozmanitá, k jej analýze môžeme pristupovať dvoma spôsobmi, klasifikáciou a ordináciou.

Klasifikácia vychádza z predstavy o spoločenstvách navzájom oddelených, tvorených druhmi, ktoré na zmeny faktorov odpovedajú

spoločne. Ordinácia predpokladá, že populácie jednotlivých druhov vytvárajú kontinuum okolo mnohorozmerného gradientu faktorov prostredia (vlaha,teplota..). Každý druh pritom reaguje na zmeny faktorov nezávisle od ostatných druhov a hranice medzi spoločenstvami sú umelé.