PAULIKOVSKÝ

Človek je podobne, ako ostatné organizmy súčasťou prírody a má väzby na prostredie. Tieto sú uskutočňované hlavne cez látkovo - energetické prepojenie. Spojený je prostredníctvom vzťahov a oddelený, na rozdiel od iných organizmov, hlavne tým, že svoje prostredie výrazne ovplyvňuje, ale menej podlieha zmenám. Mieru väzieb človeka na prostredie naznačuje už kvantitatívna stránka výmeny hmoty a energie. Za rok človek spracuje 5 OOO m3 vzduchu, spotrebuje 250 kg kyslíka, 5OO kg potravin a 6OO litrov tekutín. Predpokladom normálneho chodu funkcie organizmu, pri veľkej premenlivosti vonkajších životných podmienok je uchovanie homeostázy, t.j. vonkajšej a vnútornej stabilite. K zabezpečeniu slúži množstvo adaptačných, regulačných a stabilizačných väzieb nervových, hormonálnych a enzymatických. Pri prekročení vonkajšieho faktora nad adaptačnú schopnosť organizmu dochádza k narušeniu normálneho priebehu vnútorných pochodov. Z tohoto hľadiska môžeme považovať chorobu za prejav a dôsledok nedostatočnej adaptácie. Na základe uvedeného možno tvrdiť, že "neexistujú choroby, existujú iba chorí ľudia".

Typy adaptácie:

11.1. ZDRAVIE A ADAPTÁCIE

11.1.1 Fylogenetická adaptácia - Výhodné modifikácie štruktúry a funkcie, ktoré sa vyvinuli v priebehu tisícročí. Napr.vzpriamená postava, úzky nos Eskimákov, tmavá koža černochov. Adaptuje sa populácia a nie jedinec. Môže dochádzať aj ku krátkodobej adaptácii (napr.adaptácia, resp. rezistencia hmyzu na insekticídy).

11.1.2. Ontogenetická adaptácia - Organizmus má počas vývoja rozdielne adaptačné schopnosti. Mladšie jedince sa lepšie adaptujú ako dospelé, alebo prestarnuté jedince. Napr. vo vysokohorských podmienkach majú deti väčší hrudník a väčšiu vitálnu pľúcnu kapacitu pri menšom vzraste v zrovnaní s deťmi nížinného regiónu.

11.1.3. Aklimatizácia-Zahrňuje adaptačné zmeny na nové prostredie, ktoré sa dostavuje v priebehu krátkeho obdobia, obyčajne niekoľkých dní, týždňov. Organizmus v novom prostredí, kde vonkajšie vplyvy prekračujú kapacitu bežných nervových a hormonálnych reakcii, dostáva sa do stresu a poplachovou reakciou mobilizuje založené regulačné mechanizmy. Napr. adaptačné procesy po príchode do trópov, vysokohorských podmienok, chladu. Po počiatočných problémoch (termoregulačné výkyvy, potenie, zvýšenie srdečnej aktivity, pokles výkonnosti) dochádza k stabilizácii. Aklimatizačné zmeny sú reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia ustupujú.

11.1.4. Krátkodobe adaptácie nervové a hormonálne- Sú veľmi rýchle a realizujú sa v priebehu niekoľkých sekúnd alebo minút. Udržujú dynamickú stálosť vnútorného prostredia: telesnú teplotu, krvný tlak, obsah vody atď.

11.1.4.5. Imunitné deje- Uskutočňujú sa na princípe enzymatickej indukcie. Cudzorodá bielkovina si sama vytvára konfiguráciu enzýmu, ktorý, bude metabolizovaný, inaktivovaný, alebo ničený. Napr. počas epidémie sa niektoré populácie v krátkej dobe adaptujú na nový, predtým pre organizmus neznámy faktor.

11.1.6. Civilizačné adaptácie- Vyskytujú sa iba v ľudskej populácii (napr.obliekanie, bývanie, výživa, očkovanie a užívanie liekov atď). Často prekrývajú aj biologické adaptácie. Ich poznanie a štúdium je značne problematické. Napr.Eskimáci nemôžu byť jednoznačne považovaní za dokonale prispôsobených na chlad. Používajú obydlia a odevy, v ktorých sa udržiava teplota podobná subtropickej, alebo tropickej klíme (26-32 OC). Táto adaptácia je vlastná nielen jedincom, ale aj veľkým populáciám, a prenáša sa z generácie na generáciu negenetickou cestou (výchovou a odovzdávaním sociálne kultúrnych tradícií). Napr. genotypy predkov sa s počtom generácií rýchle rozplývajú, zatiaľ čo kultúrno sociálne, ale aj náboženské dedičstvo môže byť veľmi perzistentné. Civilizačné adaptácie sú často pohotovejšie i silnejšie ako genetické a človek sa na ne spolieha, ak sa ma prispôsobovať závažným zmenám v prostredí. Tieto odaptácie môžu byť východiskom z prechodných problémov (napr."Boh mi v každej situácii pomôže").

Životné prostredie a zdravie človeka je vo veľkej miere určované. Zdravie človeka je podmienené geneticky - má dispozície odolnosti a citlivosti na rôzne choroby. Človek ochorie buď preto, že jeho odolnosť je slabá alebo že nepriaznivé vplyvy sú také intenzívne, že ani normálne odolný organizmus nie je schopný sa s ním vyrovnať. Nakoľko dedičné vlohy nevieme ovplyvniť, mali by sme sa sústrediť na potlačenie agresívnych faktorov životného prostredia a vytvárať podmienky, ktoré zdravie podporujú.

Faktory životného prostredia sa uplatňujú ako komplex a vyskytujú sa v charakteristických skupinách, daných typom prostredia, v ktorých je organizmus exponovaný v tzv. sférach životných podmienok (bydlisko, pracovisko). Inou formou životných podmienok sú funkčné záťaže (telesné, psychické). Nakoľko dnes pod pojmom životného prostredia človeka nechápeme iba materiálne a prírodné, ale aj sociálne a psychické podmienky, je životné prostredie predmetom výskumu rôznych disciplín (biológia, geografia, sociológia, architektúra, psychológia atď.)

11.2. FAKTORY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Podľa prírodovednej povahy faktory prostredia rozdeľujeme na:

11.2.1. Fyzikálne - priestor, čas, teplota, tlak, žiarenie, silové pole. Spomedzi nich obzvlášť dôležité sú : hluk, iónizujúce žiarenie, elektromagnetické pole atď.

Človek sa väčšine faktorov počas svojho fylogenetického vývoja prispôsobil (teplota, svetlo, tlak vzduchu, prírodné žiarenie). V novodobom pracovnom a bytovom prostredí vzniká rad nových faktorov. Spomedzi nich je dôležitým hluk, nakoľko poznáme jeho účinky. Hluk možno definovať ako zvuk, ktorý spôsobuje človeku ťažkosti. Zvuk nemá povahu čistých tónov, najčastejšie je zmenou zvuku rôznych kmitočtov, ktoré sú zastúpené rôznymi intenzitami. Účinnosť zvuku na človeka je závislý nielen na intenzite, frekvenčnej distribúcii, ale aj na rade ďalších faktorov, ako je trvanie, miera a typ kolísania jeho intenzity a frekvencií v spojení s vibráciami, neočakávanosťou a iné. Je tiež podmienený individuálnymi vlastnosťami človeka. Po určitej dobe pobytu v hlučnom prostredí dochádza k sluchovej únave, obyčajne nad 4 000 Hz. Za nadmerný hluk v urbanizovaných oblastiach sa považuje nad 5O dB, v noci 35 dB. Medzi dôležité fyzikálne vplyvy na ľudský organizmus má vlnové znečistenie. Doteraz sú málo známe jeho účinky. Ochrana je sústredená hlavne proti rontgenovému a radioaktivnému žiareniu. V ŽP sa v poslednom období zvýšila hladina elektromagnetického žiarenia. Závažným efektom zvuku-hluku, predovšetkým uličného, je rušenie spánku a tým tiež neurotizácia a oslabovanie zdravia exponovaných osôb. Pri pobyte v prostredí s intenzitou hluku prekračujúcou prah bolesti sa môže objaviť nevoľnosť, zvracanie, poruchy rovnováhy a závraty ako dôsledok nadlimitného dráždenia vnútorného ucha. Početné experimentálne údaje ukazujú, že hluk má okrem bezprostredného pôsobenia na sluch tiež nešpecifické fyziologické účinky : zmeny srdcovej frekvencie a krvného tlaku, minutový srdcový objemu krve, periferného prekrvenia, hĺbky a frekvencie dýchania, zužovanie zorného poľa.

11.2.2. Chemické látky prijímané potravou, vdychovaním, alebo pôsobením na celé telo. Napr. toxíny, alergény, mutagény, karcinogény - väčšina týchto látok sa v prírode nevyskytuje.

Do ľudského tela vstupujú okrem potrebných aj škodlivé látky, a to cez dýchacie a zažívacie orgány. Chemizácia životného prostredia spôsobuje, že sa takmer do všetkých zložiek dostávajú stále nové, syntetické v prírode neznáme chemické zlúčeniny, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú životné pochody. Časť týchto zlúčenín sa vylučuje z tela organizmu do prostredia, časť zostáva v tele, pričom sú odolné voči biologickému odbúravaniu. Chemické látky prestupujú do tela cez hraničné membrány: koža - 1,5-2,5 m2, epitel tráviacej trubice 40 m2, epitel dýchacieho ústrojenstva 70 m2. Po vniknutí do tela vstupuje do krvného obehu. Ak preniká škodlivina do tkanív naráža na ďalšie membrány na povrchu orgánov a tiež vo vnútri jednotlivých buniek.

Škodliviny vstupujú do rôznych väzieb s telesnými proteínmi a inými makromolekulami. Väzby sú nepevné a škodlivina sa pri zmene podmienok ľahko uvoľňuje. Väčšina cudzích látok je v tele chemicky spracovaná a konečné produkty sú vylučované (moč, žlč, stolica, pot). Hlavným detoxikačným orgánom je pečeň. Niektoré látky v pečeni môžu byť úplne rozložené (nikotín, strychnín). Priemysel produkuje vyše 2,5 miliónu druhov chemických zlúčenín, väčšina z nich sa v prírode nevyskytuje a pre prírodné ekosystémy sú cudzie (xenobiotika). Výnimočné postavenie majú z hľadiska účinku i množstva pesticídy, ktoré ničia buriny a poľnohospodárs-

kých škodcov. Užívanie pesticídov z hľadiska ekonomického je vysoko efektívne a vďaka ním sa poľnohospodárska produkcia v posledných 2O-3O rokov zdvojnásobila. Pre poľnohospodárstvo predstavujú pesticídy problém, nakoľko dochádza k rastu rezistencie a rozvracaniu prírodnej rovnováhy a objavenie sa nových druhotných škodcov, t.j. premnožených druhov, nakoľko ich prirodzení nepriatelia boli zničení. Známe sú tiež prípady vyhynutia vzácnych druhov sokolov. Zvýšením akumulácie pesticítov v tele samičiek zapríčiní, že znášajú vajíčka s mäkkou škrupinkou, ktorá neznáša tlak tela pri sedení.

Ortuť v prírode čiastočne pochádza z prírodných zdrojov, uvoľuje sa do atmosféry odplyňovaním zo zemskej kôry. Metylortuť sa v najvyšších koncentráciách vyskytuje v dravých morských rybách. V organizme človeka sa hromadí v obličkách. Metylortuť v prírode sa vyskytuje v sedimentoch riek a mora, kde vzniká metyláciou anorganickej ortuti pôsobením mikróbov. Problém kadmia je v súčasnosti veľmi diskutovaný. Je prítomný v pôde, vegetácii a potravinách. Zdrojom kadmia a zinku je metalurgia, chemický priemysel, spracovanie kovových odpadov, pokovovanie a výroba fosfátových hnojív. V prírode je transportovaný v trofických reťazcoch a postupne značne koncentrovaný. Do organizmu preniká potravou a kumuluje sa v obličkách a v pečeni. V Japonsku došlo ťažkému onemocneniu vplyvom baníckeho priemysel, lebo jeho vody

kontaminovali priľahlé ryžoviská, ktorých zrniny obsahovali O,8 mg Cd.kg-1.To spôsobilo mäknutie kostí, najmä u žien po klimaktériu.

11.2.3. Biologické - choroboplodné zárodky a ich živočíšni prenášači, alergény rastlinného a živočíšneho pôvodu.

11.2.4. Psychologické faktory - ťažko definovateľné a merateľné.

Napr. psychogénne stresy, situácie z nekľudu a úzkostných stavov, frustrácie, jednotvárnosť života-stereotyp, nudná prázdnota voľného času, preľudnenie, nedostatok sociálnych interakcií, neuznávanie prijatých spoločenských hodnôt a vytrhnutie z podmienok prirodzených cyklov, v ktorých sa človek vyvíjal.

Z hľadiska pôsobenia sfér životného prostredia na človeka môžeme rozdeliť jeho pôsobenie (na zdravie a pohodu) :

-málo ovplyvniteľné-prírodné prostredie (voda, vzduch, pôda, počasie, krajina, podnebie).,

-ovplyvniteľné-obytné a rekreačné prostredie (sídliska, športové a oddychové zariadenia).,pracovné prostredie (pracoviská rôzneho charakteru a profesie).

Spôsob života závisí od individuálneho správania. Človek ho vedome utvára a upravuje. Spoločenské ovplyvnenie je nepriame (zdravotná výchova, cenová politika atď.) Patria sem čiastkové sféry :

a. výživa z hľadiska nutričného

b. telesné a psychické záťaže

c. osobná hygiena vo vzťahu k infekciám, úrazom

d. autoagresívne návyky (fajčenie, alkoholizmus, drogovanie)

e. uplatňovanie striktných svetonázorových ideológií (konzumný spôsob života, viera v Boha atď., asketizmus)

Každá z hore uvedených sfér životného prostredia a spôsobu života sa rôzne podieľa na celkovom zdraví človeka. Prináša špecifické riziká a špecifické preventívne možnosti a podnecovanie. Upredmiestňovanie jedných sfér pred druhými je v súčasnom období dosť charakteristické a je prejavom nedostatku

komplexného chápania životného prostredia.

11.3. ASPEKTY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

(Fyziologické, psychologické, sociologické a estetické)

Filozofia, sociológia, psychológia, estetika životného prostredia sú novými disciplínami, ktoré skúmajú vplyvy ŽP z rôznych hľadísk spoločensko-vedných disciplín na človeka. Tieto vedné disciplíny sú v štádiu vývoja, často svoje poznatky rôzne interpretujú a predstavujú v tejto časti iba vybrané aspekty.

Sociologická tematika zasahuje takmer do všetkých oblastí, nakoľko príčinou ekologických problémov (tiesne, v ktorej sa nachádzame, sú sociálne javy, vznikajúce ľudským správaním sa). K tomu možno priradiť aj masové víkendové stanovanie ľudí z miest, prejavy úchylného narušeného správania sa častí ľudí, sťahovanie sa obyvateľstva do miest z menej postihnutého prostredia. Tieto problémy sú natoľko vážne, že môžu ovplyvňovať aj ekonomický rozvoj.

Spoločenskovedné disciplíny, zaoberajúce sa životným prostredím, presadzujú otázky vytvárania si ekologického vedomia. Je pochopiteľné, že výchova a osveta k starostlivosti o životné prostredie, tzv. ekologická výchova, má svoje limity. Ekologické vedomie je mnohonásobne prepojené s inými sociálnymi faktormi, ktoré ovplyvňujú stav a osudy životného prostredia. Iba takto pochopená výchova k ochrane prostredia môže mať úspech.

V praktickom živote otázka životnej úrovne je často chápaná ako súčasť životného prostredia. Životná úroveň je stotožňovaná so súborom materiálnych hodnôt, ktorými spoločnosť uspokojuje potreby svojich členov. Obyčajne býva ohodnocovaná príjmami na jedného obyvateľa, vybavením domácnosti, počtom osobných áut, výdavkami na potraviny atď. Takéto vyjadrenie redukuje ľudské potreby iba na konzumentov materiálnych hodnôt. Na druhej strane ignoruje potreby človeka, akým je zdravie, sociálne a právne istoty, kultúrny život, ale aj zdravé a estetické prostredie, bývanie, vzdelanie, zdravotnícka starostlivosť.

Je realitou, že konzumný spôsob života, konzumný štandard vytvára veľké nebezpečenstvo pre ohrozenie zdravého životného prostredia. Napr. automobil je náročný na spotrebu neobnoviteľných zdrojov, zamoruje okolie splodinami. Vysoký štandard výživy vedie k intenzívnemu obhospodarovaniu pozemkov s dôsledkami na kvalitu pôd, ekologickú rovnováhu krajiny. Módne obliekanie je náročné na zdroje surovín a energie, znečisťuje prostredie odpadmi pri výrobe i odpadmi pri likvidácii starých odevov. Teplé byty prispievajú k energetickej náročnosti atď.

Je len samozrejmé, že rovnaký stupeň hmotnej spotreby pre rovnaký počet ľudí môžeme realizovať za cenu rozdielneho poškodenia prírody.

Diskutabilná je rozumná miera blahobytu. Spoločne za účasti ekológov, sociológov, psychológov bola vypracovaná teória potrieb. V rámci tejto teórie potreby rozdeľujeme na :

- primárne (základné, elementárne, biologické vrodené),

- sekundárne (rozvojové, vyššie, osvojené).

Pokiaľ primárne potreby (spánok, jedlo, látková výmena, teplo, bezpečie) majú homeostatický účinok, t.j. sú nasyteľné, tak potreby sekundárne, osvojené napr. výchovou majú tendenciu k trvalému rastu a nie sú prakticky ohraničiteľné a práve tie sa výrazne podieľajú na poškodzovaní prírody.

Otázkou je : Eliminovať alebo aspoň obmedzovať ? Problém zasahujúci do oblasti filozofie, morálky i ekonómie.

Národohospodári a politici určite tieto situácie poznajú. Váhajú však pristúpiť k radikálnym obmedzeniam blahobytu, rozhodnúť o hranici medzi rozumnými a nadbytočnými ľudskými potrebami.

Pokiaľ sa spoločnosť odhodlala obmedzovať ľudské potreby musí ich rozdeliť na individuálne a kolektívne, t.j. celospoločenské. Ak považujeme životné prostredie za celospoločenské, individuálne potreby musia ustúpiť. Nástroje na presadzovanie sú rôzne. Prirodzeným spôsobom môže byť regulácia pomocou cenových nástrojov, systémom daňového zaťaženia, rôznych výrobkov a služieb. Ekologicky nežiadúcimi výrobkami sú: (nákladné a nevratné balenia, módne výrobky, výrobky s krátkou životnosťou, vysoké poplatky za vstup do miest a chránených oblastí). Medzi štátom dotovanými cenami by mali byť výrobky a ekologické služby (výrobky s dlhou životnosťou, ich servis, výrobky schopné recyklácie, ekologicky čisté formy trávenia voľného času, ako je oblasť kultúry a umenia).Tým, že človek reaguje na ekologické tlaky (ceny, dane, dotácie) mení svoju spotrebu a životný spôsob, chová sa ekologickejšie bez toho, aby si to uvedomil.

Naznačená forma opatrení vedie od konzumného spôsobu života a konzumnej hodnotovej orientácie ku kvalitnejším formám spôsobu života, ktorý sa vyznačuje podielom človeka na tvorbe vyšších aktivít a duchovných hodnôt. Spoločnosť však disponuje aj inými možnosťami ako "ekologizovať" chovanie svojich členov k prírode najmä pomocou "ekologicky orientovanej sociálnej normy". Túto pro-ekologickú normu začleňuje do svojho vedomia a hodnotového systému podľa, ktorého riadi svoje konanie. V tejto norme je človek, ktorý zanecháva za sebou odpadky, stanuje v chránenej oblasti, poškodzuje prírodu, umýva auto v potoku, vo svojom sociálnom okolí odsudzovaný rovnako ako ten, ktorý sa dopúšťa krádeže v samoobsluhe.

Naplnenie týchto noriem je postupné a pozvoľné. Veľkú úlohu v tomto smere zohráva environmentálna výchova a osveta, ktorá výrazne môže dopomôcť ekologickému vedomiu.

Sociologické výskumy ukázali, že veľký vplyv, na vytvorenie ekologických postojov má ekologické cítenie - emocionálny vzťah k prírodnému prostrediu, láska k prírode. Efektívnou možnosťou v rámci sociálnych noriem sú právne normy. Spoločnosť ich vytváraním a dodržiavaním nielen chráni prostredie, ale prispieva k vytvoreniu hodnotovej orientácie spoločnosti. Podobne to platí pre politické rozhodovania a konkrétnu riadiacu prácu. Pri objektívnom posudzovaní toho, ako prostredie pôsobí na človeka, ako ovplyvňuje jeho rozhodovanie a praktickú činnosť, musíme konštatovať, že človek nie je len pasivný produkt svojho prostredia, ale cieľavedomá bytosť, ktorá pretvára svoje prostredie a je týmto prostredím ovplyvňovaná. ŽP má nezastupiteľnú úlohu v celom psychickom vývoji jedinca. Aj proces učenia je ovplyvňovaný vhodnosťou či nevhodnosťou prostredia. Psychologická hodnota prostredia sa prejavuje v tom, že odozvy v nás na životné prostredie vyvolávajú povzbudenie alebo tlmia naše konanie. Človek sa vo svojom živote riadi spoločenskými normami, ktoré predstavujú neviditeľné vodidla alebo sankcie prenášané kultúrnym dedičstvom a výchovou z generácie na generáciu. Tieto normy ovplyvňujú konanie, myslenie a postoje v určitých situáciách, ktoré sú viazané na životné prostredie.