Jeden deň sa rodičia, starí rodičia vyberú s deťmi na prechádzku k rieke. Túžia za priezračnou a čistou vodou, za chvíľkou pokoja a oddychu. Keď prídu k vytúženému cieľu zhrozia sa. Čo sa to stalo? Je pravdou, že naša príroda je ohrozená. Nikomu z nich sa ani veriť nechce. Veď ešte pred pár rokmi boli rieky, potoky a rybníky čistučké a plné rýb. A dnes všade nebezpečný odpad, skládky odpadu, rieky bez rýb. Natíska sa otázka: “Kto to urobil? Kto vráti riečku dejinám?”
Dnešná generácia a budúce generácie tiež túžia po krásnych čistých riekach a potokoch. Uvedomujeme si, že len my sami môžeme opäť vrátiť rieky dejinám. Ustarostené tváre dospelých odzrkadľujú obavy o budúcnosť hrajúcich sa detí. Neposedné deťúrence sa bez obáv čľapkajú v špinavej vode potoka. Nepočúvajú rady dospelých. Majú radosť z každej kvapky vody, z osvieženia. Nechápu, že špinavá voda môže ublížiť ich krásnemu detskému telíčku. Nevedia, že voda obsahuje neviditeľné chemikálie a tak môže spôsobiť rôzne alergie. Deti z vody majú radosť. Starí rodičia upozorňujú a spomínajú. Vybavia sa im spomienky ako to bolo vtedy, keď sa oni v tejto vode kúpali, chytali ryby a ako mladé dievčence prali prádlo na potoku. Dedinou sa ozýval buchot piestov pri ručnom praní. Stará mama spomína na priezračnú čistú vodu, v ktorej bolo vidieť ostré skalky. Život na dedine bol ťažký, ale veselý. Dnes sa prizerajú svojím deťom, vnúčencom a mladým ľuďom na dedine a ľutujú ich. Prečo? Pretože sú ukrátení o kúsoček tichej prírody, ktorý narušil rev motorov a decibely hudby. Ak sa ľudia zamyslia musia si uvedomiť, že prírode škodia. Oni, my všetci. Skutočne si uvedomia tú zmenu, ale už bude neskoro. Sklamaní z nevydareného výletu k rieke odchádzajú. Deti len neradi opúšťajú potok, ale keď vidia naliehavú prosbu dospelých, podvolia sa. Odchádzajúci rodičia, starí rodičia a detí obzerajú sa k miestu vychádzky. Stará mama s ťažkým vzdychom začína rozprávať nedávnu no predsa už neskutočnú spomienku. Kladie si otázku: “Bude naša riečka opäť čistá?” Odpovedať neviem. Možno.
Ktovie ako to prežíva voda v rieke. Keby tak vedela rozpráva, určite ba nám vynadala až by sme sa červenali.

Pri čítaní detských literárnych prác si nechtiac uvedomujeme, že človek sa k prírode správa macošsky. A tak ako hovorí J. Fándly: “Pokiaľ u nás sa nebudú šanovať stromy a všetka príroda, dotiaľ márne vzdycháme po dobrých mravoch, lebo jedno s druhým súvisí”.