Pre vznik zrakoveho vnemu je nevyhntne svetlo. Svetlo odrazene od povrchu predmetov prejde ovzdusim, dopadne na sietnicu oka a vyvola zrakovy vnem. Oko ma schopnost prisposobit sa urcitemu rozsahu jasov - prebieha proces zrakovej adaptacie.

Oko:

Pri priimani obrazu okoliteho sveta oko pracuje na principe fotoaparatu: svetelne luce preniknu rohovkou, prednou ocnou komorou naplnenou tekutinou, sosovkov, sklovcom a potom sa na sietnici spoji do obrazu. Z velkeho spektra elektromagnetickeho ziarenia registruje oko len velmi malu cast. Zmyslove bunky citlive na svetlo (zrakove receptory)sa podla svojeho tvaru delia na tycinky a capiky. Capiky reaguju pri dennom svetle a tycinky za slabeho svetla a v noci. Capiky vnimaju farebne svetlo a tycinky rozoznavaju intenzitu svetla.


Pri vzniku zrakoveho vnemu maju hlavnu ulohu tieto cinitele:

Velmi neziaducim javom negativne ovplivnujucim zrakovu pohodu je oslnenie, ktore vznika pri prekroceni unosnej miery kontrastu. Podstatou oslnenia je zatazenie sietnice vecsim jasom, nez na aky je adaptovana. Oslnenie moze byt priame (napr. nekryty zdroj svetla, priame slnecne svetlo), alebo castejsie nepriame (odraz svetla od lesklych ploch).

Podla stupna posobenia rusiveho podnetu sa rozlisuje oslnenie:

Oko ma dobru regeneracnu schopnost, ak oslnenie trva kratko a nie je velmmi intenzivne. Pri dlhodobom oslneni zrakova unava postupne narasta a mozu vznniknut poruchy zdravia. Mimoriadnu pozornost treba preto venovat zabrane oslnenia.