XVIII: ENVIRONMENTÁLNA VÝCHOVA 


Ak rozmýšľaš jeden deň dopredu, najedz sa.
Ak rozmýšľaš jeden rok dopredu, zasaď strom.
Ak rozmýšľaš sto rokov dopredu, vychovaj svoje deti.

18.1. VŠEOBECNÉ PRINCIPY ENVIRONMENTÁLNEJ VÝCHOVY

Potreba environmentálneho vzdelania a výchovy vyplýva z poznania :

-Negatívne vplyvy spoločenského rozvoja na prírodné prostredie sú evidentné.

-Ekonomická reprodukcia je závislá od biologickej reprodukcie.

Aby sa dosiahol súlad medzi prírodou a človekom, je potrebné dôsledne uplatňovať účinky spätnej väzby v myslení a konaní ľudí, musí byť ekologizácia dôsledne prenášaná do života.

Ekonomické stimuly sú jednoznačne zamerané na rast osobnej spotreby, resp. aj na spôsob života, ktorý nemožno pokladať za optimálny. Stále naliehavejšie je pociťovaná potreba revízie hierarchie hodnôt súčasného človeka, ktorá by mala viesť k humanizácii človeka. Táto by mala prispieť k objektívnejšiemu posúdeniu miesta človeka v súčasnom svete, t.j. aj svoje miesto v prírode, vo vzťahu k prírode, k ostatným príslušníkom svojho rodu, k ostatným výtvorom prírody, ľudskej práce, kráse atď.

Poznatky v jednotlivých kapitolách naznačujú, že skúmanie riešenia problémov životného prostredia má multidisciplinárny a zároveň aj interdisciplinárny charakter. Podobne environmentálna výchova musí mať integrovaný pohľad na problematiku životného prostredia, ktorý vychádza z poznania ekologických zákonitostí, analýzy vzájomných vzťahov človeka a jeho životného prostredia na rôznych úrovniach. Bez vysokej úrovne poznania nie je možné budovať účinný systém enviromentálnej výchovy.

Pri realizovaní environmentálnej výchovy sa skôr či neskôr dostaneme k problému ekofilozofie, ktorá by mala vytvárať obraz celostného chápania vesmíru pre harmonickú interakciu všetkých jeho súčasti. Ekofilozofia sa pokúša preniesť celistvosť a úplnosť do nášho individuálneho života a väčšiu spojitosť pre celú Zem. Ako ju uplatňovať ? Človek ako biologický tvor sa svojím poznaním výrazne oddelil od prírody, hlavne tým, že si ju podmanil a v nadmernom množstve využíva svoje okolie bez toho, aby rešpektoval kolobeh látok, základné premeny, rovnováhu atď. Nebezpečný je hlavne v tom, že si uvedomuje iba svoje práva a nepozná ba ani nechce poznať, svoje povinnosti. Preto nemožno očakávať, že sa zlepší kvalita života. Ľudstvo však z donútenia musí zmeniť svoje postoje. Musí hľadať východiská a využiť prirodzené vlastnosti človeka, doterajší vývoj, ideové smery, ktoré mu pomohli prežiť a poznatky, ktoré umožňujú pochopiť štruktúru a funkciu jednotlivých zložiek prírody. Environmentálna výchova sa stava disciplínou, kde sa uplatňujú elementy zvyšovania uvedomenia, rozvoja schopnosti, získania poznatkov a pochopenie javov, objasňovanie vzťahov a hodnôt a uskutočňovanie aktivít v prospech životného prostredia. Jej cieľom by mala byť výchova a prežitie človeka podporované obnovou ekologickej rovnováhy a ekologického správania.

V súčasnosti sa veľa úsilia a priestoru venuje výchove o životnom prostredí, namiesto výchovy pre životné prostredie. Bol zanedbaný fakt, že zvyšovanie si uvedomenia človeka vedie cez city (zmyslové vnímanie), osobnú zodpovednosť, až k zmene postojov. Cieľom environmentálnej výchovy podľa UNESCO (1977) by malo byť pestovanie uvedomenia si závislosti ekonomickej, sociálnej, politickej a ekologickej sféry, poskytnutie príležitosti každému získať poznatky, postoje, zručnosti na ochranu a zlepšenie životného prostredia, vytvárať vzory správania sa pre jednotlivcov, skupín a spoločnosti smerom k starostlivosti o životné prostredie. Pri environmentálnej výchove rozširujeme životné prostredie aj na socio-zložku, ktorá hrá u človeka veľkú úlohu, lebo životným prostredím sú aj naše psychické a sociálne podmienky i vzťah k sebe samému. Významným dokumentom z 2. Svetovej konferencie o životnom prostredí a rozvoji v Rio de Janeiru, zameraným na environmentálnu výchovu, je Agenda 21. V nej je výchova základom pre podporu trvalo udržateľného rozvoja a na zvyšovanie kapacity ľudí pre otázky životného prostredia a rozvoja. V súčasnosti je potrebné považovať ekologické a environmentálne vzdelanie ľudskej populácie za súčasť gramotnosti človeka.

Národná stratégia environmentálnej výchovy by mala smerovať k príprave koordinovaného programu komunikácie a výchovy v rámci krajiny, ktorý by bol v súlade so stratégiou trvalo udržateľného rozvoja.

Proces formovania k životnému prostrediu je jav postupný a odráža naše chápanie i narastajúci problém :

1. etapa: výchova k vzťahu k prírode (živej a neživej),

2. etapa: výchova k ochrane prírody (pred človekom, zachovanie neporušenej prírody),

3. etapa: výchova k neporušenému prostrediu (nepriaznivé dopady),

4. výchova k životnému prostrediu (vzťah k životnému prostrediu).

18.1.1. Podmienky úspešnej enviromentálnej výchovy :

- zvládnutie ekologického slovníka, resp. základov ekológie,

- zmena nazerania na svet, celostné nazeranie,

- aktívny prístup a samostatná práca na riešení environmentálnych problémov,

- osobný príklad pri uplatňovaní morálnych, vedomostných a etických princípov,

- ukázať správne žiť, ako odstraňovať nežiadúce dopady na prostredie, ale aj predchádzať nežiadúcim javom,

- učiť nie hromadeniu faktov, ale pracovať s faktmi,

Ciele environmentálnej výchovy možno rozdeliť na :

- krátkodobé orientované na dospelú populáciu, pričom ciele sú zamerané na znižovanie negatívnych vplyvov na životné prostredie,

- dlhodobé, zamerané na mládež, cieľom je zdôrazňovanie prevencie, podporuje trvalý rozvoj ekologických aktivít.

18.1.2.Systém environmentálnej výchovy

Environmentálna výchova má charakter otvoreného systému, do ktorého sa neustále premieta spoločenská potreba a dosiahnutá úroveň poznania, ktoré spätne ovplyvňuje riešenie človeka a prostredia. S ohľadom na druh vzdelávacieho spôsobenia sa delí na výchovu: v rodine, v škole, v mimoškolskej činnosti. Je to dlhodobý proces, ktorý by sa mal prelínať všetkými stupňami výchovy a vzdelania, t.j. od materskej školy až po univerzitu. Forma využívania môže byť rôzna : od individuálnej až po pôsobenie samotného prostredia.

18.1.1.1. Ekologická výchova v rodine

Aj pre environmentálnu výchovu platí, že formovania sa zúčastňujú všetci členovia rodiny, ktorí majú pozitívny vzťah k hodnotám vytvoreným človekom i prírodou. K optimálnej situácií dochádza v rodinách, v ktorých prevláda blízky vzťah k prírode a jej ochrane. Do značnej miery vplýva na rodičov osveta a propagácia masovokominikačných prostriedkov. Celkovo možno konštatovať, že ekologická výchova v rodine nie je v súčasnosti na takej úrovni, aby bola východiskom pre orientáciu postojov k problematike k životnému prostrediu. Aj jednoduchá nevedomosť môže poznamenať jedinca na celý život.

Napr.:fúj, aké hnusné zvieratko je jašterica, pavúk, delenie živočíchov na užitočných a škodlivých resp. dobrých a zlých.

18.1.1.2. Školská ekologická výchova

Predstavuje ucelený systém výchovne vzdelávacieho pôsobenia, ktorý je formovaný základnými pedagogickými materiálmi a realizovaný učiteľom. Pôsobenie je zamerano na všetkých členov vekovej kategórie, proces je systematický, relatívne dlhodobý. Environmentálna výchova ovplyvňuje predovšetkým racionálnu stránku ľudskej osobnosti, pôsobí na city, vôľu a aktivitu. Predstavuje základ a východisko pre ďalšie vzdelávanie a vytvára podmienky pre rozvoj a cieľavedome zameranú mimoškolskú činnosť.

1. stupeň ZŠ : K základným cieľom koncepcie patrí predovšetkým rozvíjanie základných schopnosti a návykov vo vzťahu k životnému prostrediu a prebudenie aktivity a záujmu žiaka o poznávanie, udržanie a zlepšenie okolitého životného prostredia. Žiaci by mali byť vedení k pravým hodnotám, k rešpektu k prírode, k zodpovednosti a skromnosti. Musia pochopiť, že nie je možné využívať prírodu a Zem, od ktorej sme závislí. Vzdelanie smerovať nielen k poznávaniu, ale aj k rozvíjaniu a utváraniu postojov. Výchova by mala byť nielen záležitosť rozumu, ale aj srdca. Dôležite je pestovanie citlivého vzťahu k životnému prostrediu zo zdôraznením na význam pre človeka a obdiv k hodnotám, ktoré obsahujú jednotlivé časti a zložky prírody. Nepočíta sa so samostatným predmetom, ale prvky environmentálnej výchovy sa uplatňujú najmä v prvouke, prírodovede a vlastivede. Sú však aj dobré výsledky vo výtvarnej, telesnej, literárnej a hudobnej výchove ako aj v pracovnom vyučovaní.

V prvouke rozvíjajú sa poznatky o najbližšom okolí a ovplyvňujú sa citové vzťahy k prostrediu.

Vlastivede sú zdôrazňované regionálne hľadiská starostlivosti,

problémy, láska k domovu a rodnej zemi, význam zodpovednosti pre

životné prostredie.

Prírodovede sú prehlbované poznatky o prírode a vysvetľované súvislosti človeka a prírody. Zdôrazňuje sa význam postojov spoločnosti a jednotlivca k životnému prostrediu.

2.stupeň ZŠ: Pozornosť sa venuje vzťahom človeka k prostrediu, prírode, krajine, ako aj vzťahom medzi ľuďmi. Podporuje sa vytváranie vlastných názorov na problematiku životného prostredia a fantázie i záujmov, ktoré smerujú k aktívnej účasti na ochrane životného prostredia. Hlbšie sa ovplyvňujú citové vzťahy k prírode, budujú sa základy zodpovednosti k životnému prostrediu. Dôraz sa kladie na celostné chápanie vzájomných vzťahov. Napr. Ak sú zničené prírodné zdroje, je to nielen príroda, ktorá trpí, ale postihnuté je aj ľudské zdravie cez znečistené ovzdušie, kvalita pitnej vody a rezíduá v potrave. Dôležité je formovať vedomie. Napr.:Každý člen ľudskej spoločnosti je ovplyvňovaný globálnym stavom sveta, a naopak, tento stav sám ovplyvňuje. Nikto z toho nemôže uniknúť a každý človek nesie osobnú zodpovednosť za tento stav.

Na splnenie cieľov je potrebné uvažovať so zavedením samostatného predmetu, aj keď s limitovaným počtom hodín, nevylučuje sa ani v spojení s estetickou výchovou. K ústredným predmetom, kde by sa organicky nadväzovalo na poznatky, patrí prírodopis a zemepis. Prírodopis zoznamuje žiakov so základnými typmi ekosystémov a ich zložkami, ako aj s funkciami vo vzťahu k človeku. Zemepis už poskytuje znalosti o charakteristických rysoch a problémoch životného prostredia na miestnej, regionálnej a svetovej úrovni. Zahrňuje aj vzťahy medzi prírodou a hospodárskou činnosťou, vytvára podmienky pre syntézu prírodovedného a spoločensko - vedného poznania v oblasti starostlivosti o životné prostredie. Prvky environmentálnej výchovy sú uplatňované aj v ďalších predmetoch, napr. v chémii sa poskytujú základné informácie o surovinových zdrojoch pre chemický priemysel, vo fyzike vzťah medzi výrobou elektrickej energie a ochranou životného prostredia, ale možnosti sú aj v dejepise, výchovách a v pracovnom vyučovaní, podobne ako na 1. stupni ZŠ.

Stredné školy : Koncepcia environmentálnej výchovy zahrňuje prehlbovanie poznatkov o životnom prostredí s dôrazom na kauzálne myslenie a pochopenie nevyhnutnosti starostlivosti o životné prostredie. Zahrňujú aj postupné prenikanie ekologických princípov do cítenia a konania. Dôraz je potrebné klásť aj na osobné vyjadrenia postojov a zodpovednosť. Napr.:Čo nakupovať, a čo nie. Nakupovať výrobky, ktoré sú blízke k prírode a bojkotovať drahé s nerecyklovateľnými obalmi. Zapájať sa do ekologických kampani.

V oblasti odborného vzdelania a praxe sa poskytujú primerané znalosti a návyky. Spolu s odborným vzdelaním sa rozvíja estetické vnímanie prostredia a podporuje sa záujem o riešenie problémov životného prostredia.

Ekologizácia myslenia sa realizuje troma spôsobmi:

- zaraďovaním poznatkov a prvkov do obsahu všetkých predmetov, ktoré môžu majú zdôrazniť vzťah k životnému prostrediu podľa špecifiky daného predmetu

- zaradením samostatného predmetu, v ktorom bude koncentrovaná problematika ekológie a environmentalistiky

- vytváraním podmienok pre environmentálnu výchovu v rámci školy a mimo nej : ekologické krúžky, účasť na NGO, školy v prírode, účasť na projektoch atď.

Pokiaľ nie je zaradený do vyučovacieho procesu samostatný predmet základy ekológie a environmentalistiky je potrebné zaradiť do biológie základy ekológie, v zemepise prehľad regionálnych a globálnych problémov ŽP vrátane základov ekológie krajiny, v občianskej náuke vzťahy jednotlivcov a spoločenských skupín k prostrediu, t.j. základy sociálnej ekológie, v polytechnických predmetoch sú uvádzané vplyvy výrobnej činnosti na životné prostredie a základy aplikovanej ekológie.

Environmetálna výchova v jednotlivých typoch škol musí byť v súlade s profilom absolventa a navyše ho musí dotvárať. Sú určité rozdielne možnosti ekologizácie vedomia v závislosti od zamerania teoretických i praktických predmetov.

Ciele environmentálnej výchovy:

-zmeniť konzumnú hodnotovú kategorizáciu,

-prezentovať nové cesty spôsobu života,

-vysvetliť komplexnosť globálnych problémov,

-zvýšiť pocit osobnej zodpovednosti,

-zoznámiť z princípmi trvalo udržateľného rozvoja,

-zvýšiť záujem o veci verejné.

Najdôležitejšou úlohou EV je zvýšenie uvedomenia a citlivosti na problémy prírody, životného prostredia a celej Zeme. Dosiahnuť uplatňovanie ekologického myslenia a chovania v každodennom živote.

Napriek skutočnosti, že environmentálna výchova dosiahla za ostatné roky značnú publicitu sú v nej rôzne prístupy, často neadvekvátne spoločenským potrebám. Vzhľadom na jej atraktívnosť množstvo ľudí sa považuje za znalcov, aj keď nemajú elementárne vedomosti o vzťahoch medzi jednotlivými zložkami životného prostredia. Podobne ako v iných disciplínach, nové zvyklosti prenikajú postupne, v závislosti od rýchlosti šírenia informácií v našom prípade až s generačným meškaním. Problém ekologickej výchovy má množstvo úskalí, ktoré vyplývajú z rozdielneho stupňa graduovanosti, rozdielnych koncepcií, resp. priorít a rôznej úrovne analytických a syntetických prác. Špecifické postavenie tu majú rôzne nadácie, napr. NGO, ktoré majú iniciovať nové prístupy nie vždy zodpovedajúce prírodným a socioekonomickým požiadavkám regiónov.

Je potrebné konečne prestať nasilu robiť zo seba ekológov- vševedov a pritom nesprávne používať základné ekologické termíny a vynášať nezmyselné nariadenia s ďalekosiahlymi následkami. S poznatkami a skúsenosťami v takomto štádiu viac poškodíme prírode, ako jej pomôžeme.

18.2. MEDZINÁRODNÁ SPOLUPRÁCA

Problém ekologizácie života je ťažko si predstaviť bez medzinárodnej spolupráce a poznatkov zo zahraničia. 1. Štokckholmská deklarácia z roku 1972 v oblasti vzdelávania a výchovy "ochrana a zlepšenie životného prostredia pre dnešok a budúce generácie" je prvoradým cieľom a povinnosťou ľudstva. Uznesením konferencie bol zriadený orgán OSN "Program spojených národov pre životné prostredie" (UNEP). Medzi významnejšie doklady v oblasti environmentálnej výchovy patrí " Deklarácia medzinárodnej konferencie UNEP" o výchove a starostlivosti o životné prostredie, ktorá sa konala v októbri 1977 v Tbilisi, organizovaná pod patronátom OSN. Vo svojom záverečnom dokumente konštatuje, že "výchova k starostlivosti o životné prostredie musí byť súčasťou komplexnej výchovy a musí začleniť každého jedinca do aktívneho procesu riešenia problémov, ktoré sa dotýkajú environmentálnych problémov Zeme a celého ľudstva".

2. Zásadnú pozornosť venovala otázkam životného prostredia a medzinárodnej spolupráce v tejto oblasti Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), konaná za účasti najvyšších predstaviteľov jednotlivých európskych štátov, USA a Kanady na začiatku 70-tých rokov v Helsinkách. Táto konferencia iniciovala akcie rôzneho druhu, najmä medzinárodnú spoluprácu. V záverečnom akte (1975) sa konštatovalo, že každý zo zúčastnených štátov v zhode so zásadami medzinárodného práva má zaistiť, aby činnosť vyvíjaná na jeho území nespôsobovala znehodnotenie ŽP iného štátu, alebo oblasti. Dohodlo sa aj zvýšenie účinnosti národných a nadnárodných opatrení na ochranu životného prostredia a urobenie opatrení na zblíženie politík o ŽP.

3. V roku 1987 sa konal Medzinárodný kongres o výchove a príprave odborníkov ŽP v Moskve. Pozornosť sa venovala ekologickej výchove pre rôzne stupne škôl a prípravu špecialistov pre starostlivosť o životné prostredie.

4. Druhá konferencia o životnom prostredí v Nairobi v roku 1982 prijala Svetovú chartu ochrany prírody, ktorá bola schválená 37. Valným zhromaždením OSN. Rok 1989 bol vyhlásený ako Rok životného prostredia. V rámci neho sa uskutočnilo niekoľko medzinárodných podujatí, na ktorých sa zúčastnilo aj Československo. Tieto podujatia sa dotýkali najmä otázok znečisťovania ovzdušia, otepľovania zemskej atmosféry, ochrany ozónovej vrstvy iných otázok, ktoré sú v súčasnej dobe prioritné pre zachovanie života na Zemi.

5. Tretia konferencia o životnom prostredí v roku 1992 v Rio de Janeiro. Konštatovala, že vzniká celý rad závažných problémov, ktoré k riešeniu problémov ŽP neprispievajú, resp. stav zhoršujú.

Prehlbujú sa ekologické rozpory medzi priemyselnými krajinam a rozvojovým svetom. Rozvojové krajiny obviňujú Západnú Európu a USA z vysokého podielu drancovania prírodných zdrojov a devastácie ŽP na úkor krajín menej vyspelých a žiadajú finančné príspevky, obmedzenia zo strany priemyslovo vyspelých štátov.

Obrovský význam má medzinárodná spolupráca o ŽP s krajinami s ktorými Slovensko susedí. Tieto kontakty sú pre nás veľkým prínosom (napr. odborná, finančná pomoc zahraničných investorov na výstavbe ekologicky prospešných akcií, výchovné a vzdelávacie programy.) Na druhej strane môžu vzniknúť požiadavky nerešpektujúce tradíciu, ekonomiku i životné prostredie (ukladanie odpadov, ťažba dreva, obmedzenie výroby energie).